Keď za objektívom stojí žena
Simona Hulmanová má 28 rokov a žije v Bratislave, odkiaľ aj pochádza. Svoj deň začína vždy rannou kávou. Na živote miluje jednoduché veci, vďaka ktorým sa cítime slobodní. Skvelé jedlo, dobrá hudba, krásny západ slnka, historické mestské uličky, nepoznané miesta. Verí, že všetko je a môže byť krásne.
Simona sa venuje prevažne portrétnej, rodinnej a svadobnej fotografii. Zároveň veľmi rada cestuje a spoznáva nových ľudí. Zaujíma sa tiež o módu a interiérový dizajn.
Kde ste študovali?
„Spočiatku som študovala na osemročnom gymnáziu, no neskôr som si uvedomila, že to nie je nič pre mňa a prestúpila som na SOŠ Polygrafickú (odbor grafik digitálnych a tlačových médií). Po maturite som už ďalej v štúdiu nepokračovala, keďže som mala v práci jasno a chcela sa naplno venovať fotografii v praxi.“
Prvýkrát ste fotoaparát chytili do ruky pred 16 rokmi. Išlo o náhodu?
„Dá sa povedať, že áno. Mala som asi 12 rokov, keď som sa rozhodla, že by som chcela na Vianoce lepší fotoaparát (kompakt) na svoje “dovolenkové fotky”. Išla som si teda po radu ku kamarátovi, ktorý sa venoval foteniu a ten mi odporučil, že v danom budgete už môžem mať amatérsku “zrkadlovku”. Vôbec som netušila, čo to tá zrkadlovka vlastne je, ale verila som jeho znalostiam, takže som si nechala poradiť. Odporučil mi konkrétny typ a ten som posunula “Ježiškovi”.
Kto vám vnukol myšlienku začať venovať sa fotografovaniu, resp. ako ste sa k tomu dostali?
„Vôbec nikto. Moji rodičia a ani nikto z rodiny nie sú umelecké typy, čiže svoju cestu som si vymyslela a vybrala úplne sama. Ani neviem, ako k tomu prišlo. Ako malá som rada kreslila. Neskôr ma to prešlo a začala som skôr fotiť, ale iba seba, psíkov na ulici a podobne – žiadne veľké umenie.
Foteniu som sa začala viac venovať, až keď som dostala svoj prvý (vyššie spomínaný) lepší fotoaparát. Vtedy som si začala googliť, čo za mašinku to vlastne vlastním, čo s ňou robiť, zablúdila som omylom na fotoportály. Tie ma zaujali natoľko, že som si na nich začala čítať rôzne články, prezerať fotografie a neskôr aj pridávať svoje prvé výtvory. Organizovali sa tam aj rôzne fotostretnutia a chaty, ktorých som sa zúčastňovala a dostala sa tak do “fotokomunity” (keď si spomeniem, kde všade som bola a čo všetko som zažila, tak ďakujem spätne rodičom, že ma tam ako 13 – 15 ročnú vôbec púšťali).“
Ako si spomínate na svoje začiatky? Čo bolo najnáročnejšie?
„Naučiť sa prijímať kritiku a vedieť sa z nej poučiť, zobrať si zo všetkého to pozitívne. Keď odfotíte fotku, o ktorej si myslíte, že je super a na internete vás úplne zvozia a vypichnú na nej všetky nedostatky, tak je to nepríjemné v akomkoľvek veku, nie to ešte v 13. rokoch. Ale asi práve to ma nútilo sa stále posúvať a zlepšovať.“
Aké predpoklady by mal mať podľa vás správny/a fotograf/ka?
„Asi taký ten “zápal”, talent, cit pre moment a svetlo, veľa trpezlivosti, ísť si za svojím, chcieť sa učiť nové veci a neustále sa posúvať, a teda hlavne to nevzdať. A možno je fajn mať v sebe aj kúsok “psychológa”, pokiaľ chce človek robiť s ľuďmi.“
Venujete sa najmä portrétnej, rodinnej a svadobnej fotografii. Čím vám imponuje táto oblasť?
„S ľuďmi sa dá najlepšie pracovať a vyhrať. Krajinky a produkty majú určite tiež svoje čaro, ale mňa baví, koľko emócií a tvárí je v ľuďoch. Každý je iný a každý sa dá odfotiť na milión spôsobov. Každý má iný príbeh a človek sa v práci nikdy necíti sám.“
Zamerala by som pozornosť práve na svadby. Spomeniete si na vaše prvé svadby – ako ste v tom čase možno zachytávali tieto vzácne okamihy?
„Prvé svadby boli určite iné ako terajšie. Dá sa povedať, že prvé svadby sú tragédiou, ale to asi u každého začínajúceho fotografa. Svoju prácu som odviedla v rámci možností a daného obdobia dobre a klienti boli spokojní, ale moje fotky boli samozrejme úplne o inom, než sú teraz.“
A vôbec, na ktorú svadbu nezabudnete?
„Myslím, že každá svadba má svoje čaro a asi mi nenapadne jedna konkrétna “nezabudnuteľná”. Mám rada medzinárodné svadby alebo svadby, ktoré sú pre mňa nejakým spôsobom iné. Raz som mala napríklad nevestu, ktorá mala čierne šaty, pretože mladomanželia boli metalisti. Taktiež nezabudnem na svadbu, kde som mala nádhernú nevestu černošku. Fotila som aj francúzsko-slovenskú svadbu, nórsko-slovenskú, vietnamskú, atď., kde boli opäť iné tance, tradície aj ľudia.“
Čím boli tieto svadby zaujímavé?
„Asi práve tou inakosťou. Keď už fotí človek svadby tak dlho ako ja, pozná to už celé naspamäť a v podstate ma málokedy niečo prekvapí. Preto je veľmi príjemné, keď zrazu narazím na niečo, čo nevidím každý týždeň. Či už sú to tradície, tance, oblečenie, hudba. Mám rada všetko, čo je pre mňa nejakým spôsobom nové.“
Ako sa vôbec taká fotografka pripravuje na svadbu?
„Myslím, že klasicky. Dobijem si baterky, vyprázdnim všetky pamäťové karty, zbalím a skontrolujem, či mám všetky potrebné veci, techniku a idem na to. Som celkom freestyle typ fotografa, takže čo sa týka obzerania miest a podobne, nijako špeciálne sa nepripravujem.“
Považujete sa za empatickú a vnímavú?
„Áno, a teda verím, že aj som. Som flegmatik a taký ten typ človeka, ktorý sa vie prispôsobiť akejkoľvek situácii a ľuďom. Snažím sa všetkých chápať a byť s každým za dobré (čo samozrejme nie vždy ide, ale väčšinou to vychádza).“
Mierim na to, že žena v úlohe fotografky môže mať aj výhodu, keďže sa vie viac vcítiť do roly nevesty, pochopiť ju a má k nej aj bližšie. Súhlasíte?
„Ale áno. Nevesta je predsa len na svadbe tá najdôležitejšia, mnohé poteší, že majú pri sebe ženu, ktorá ich chápe, pochváli šaty, make-up, vlasy… Vedia si s ňou pokecať a nemusia sa hanbiť pred ňou prezliekať.“
Zo skúsenosti viete povedať, že ženy vás vyhľadávajú mnohokrát aj práve preto, že ste žena?
„Toto posúdiť neviem. Určite to tak je vo veľa prípadoch. Mnohým ženám je príjemnejšie, keď je za fotoaparátom žena, lebo pred chlapom by sa viac hanbili. Nielen na svadobnom fotení, ale najmä na tehotenskom, boudoir a podobne.
Ale veľa žien je aj žiarlivých, narážam na ženskú rivalitu, že si na svadbu objednajú radšej chlapa, než cudziu mladú babu.“
Za objektívom ste jemná alebo skôr energická a dominantná?
„Som taký mix. Viem byť aj jemná, ale keď potrebujem ľudí dostať do pózy a emócie, ktorú potrebujem, musím ich vyslovene dominantne komandovať, ručne nastavovať a niekedy aj zakričať.“
Zvyknú sa ženy/novomanželské páry menej hanbiť, keď stojí za fotoaparátom práve žena?
„Nedokážem to posúdiť, keďže chlapom som ešte nebola… Ale mnohým je to príjemnejšie. Nevesty majú pocit, že žena ich vie lepšie vnímať, ale aj odfotiť tak, aby bola fotka dobrá nielen technicky, ale aj esteticky. Pri fotení dbám hlavne na to, aby ľudia vyzerali dobre. Aby boli v uhle a svetle, ktoré im lichotí a neškodí. Toto mnohí chlapi ignorujú a sústredia sa iba na technickú stránku fotky. A ženíchom je asi taktiež príjemnejšie, keď ich fotí žena.“
Nechávate všetko na plynulosť a spontánnosť prítomného okamihu?
„Áno.“
Nechcem porovnávať a podceňovať mužov, ale iste ste výnimočne obdarená estetickým cítením, čo iste páry ocenia.
„To už musia posúdiť iní, ale teda dovolím si skromne povedať, že nejaké to estetické cítenie zrejme mám.“
Ako môžu svadobné fotografie vyzerať aj vysoko umelecky?
„Celkovo sa snažím dať do fotiek (aj keď ide čiastočne o komerčné fotenie) také to “umelečno”. Niekedy stačí zaujímavý uhol, póza či hra so svetlom. Alebo zaujímavé miesto. Taktiež zvyknem používať rôzne prizmy či iné predmety, ktoré vytvoria na fotke zaujímavé efekty. Občas sú fotky zámerne rozostrené či iným spôsobom “špinavé”. Proste čokoľvek, čo fotky odlíši od bežných pekných fotiek začínajúcich fotografov.“
Aké svadobné fotografie máte najradšej?
„Priznám sa, že kaštiele, múzeá, upravené záhrady a podobne veľmi nemusím. Príde mi totiž, že sa to vôbec nehodí k štýlu, ktorý robím a neviem sa tam dostatočne vyhrať. Ale či už je to príroda, mesto alebo čokoľvek iné, je úplne jedno. Milujem aj mesto, aj prírodu a rada to striedam či kombinujem. Ak príroda, osobne uprednostňujem skôr neupravenú a divokejšiu prírodu pred záhonmi ruží a fontánkami v parku.“
Prikláňate sa skôr k prirodzeným pózam alebo máte tendenciu páry špeciálne upravovať, pripravovať na fotenie?
„Keďže som “autentická fotografka”, mám rada prirodzené pózy. Problém ale je, že väčšina ľudí, ktorí nie sú zvyknutí sa fotiť, nevedia hneď vyzerať “dobre a prirodzene”. Čiže samozrejme, musím im pomôcť, napózovať ich, zabaviť, rozosmiať, často aj ručne nastaviť, lebo póza, ktorú spravia sami, prirodzene vlastne vôbec prirodzene nevyzerá.“
Čo všetko má fotografka vo výbave so sebou?
„Klasické technické vybavenie ako fotoaparát, objektívy, blesk, baterky, pamäťové karty, nabíjačky. No a potom klasické ženské veci – rúž, púder, hrebeň a deodorant.“
Stalo sa vám, že ste niekedy aj ženu prípadne líčili?
„Na portrétnych foteniach kedysi dávno áno. Na svadbe nie. Keďže sa tomu nevenujem, tak by som sa asi neodvážila miešať do práce vizážistky. Náhodou by sa mi to nepodarilo a bola by to moja vina. Maximálne som asi neveste požičala púder/rúž.“
V čom je podľa vás fotografia ženy iná než tá mužská? Dá sa to vôbec porovnať?
„Ženy viac vnímajú estetično. Dbajú viac na detaily a na samotný objekt, zatiaľ čo muži sa sústredia viac na technickú stránku a často nevedia až tak posúdiť, keď má niekto napríklad zlý make-up či šaty. Ale nemusí to byť pravidlo, poznám veľa chlapov fotografov, ktorí sú v tomto zmysle omnoho všímavejší ako ja.“
O čom sníva Simona – fotografka autentických a zinscenovaných póz?
„Nemám veľa snov. A tie, ktoré mám, si snažím priebežne rovno aj plniť. Ale jeden taký malý/veľký sen je zaobstarať a prerobiť si Van (obytnú dodávku) a cestovať s ňou po svete.“
Odkazy:
IG: shine_vision
FB: Simona Hulmanová - SHINE VISION
www.shinevision.sk