Nehoda pred svadbou alebo ako sme to s humorom a nadhľadom zvládli

Nehoda pred svadbou alebo ako sme to s humorom a nadhľadom zvládli

Zuzana a Ľubomír. Mladí, vždy pozitívne naladení, plní energie a životného elánu. Dvaja, ktorí sa nekonečne ľúbia. Po desiatich spoločných rokoch svoju lásku slávnostne spečatili. Ich svadba bola však poznačená nehodou, ktorá sa im udiala týždeň pred svadbou. Neklesli na duchu, ale s nadhľadom a úsmevom na perách všetko zvládli. Viac už v samotnom rozhovore.

 

Pár dní pred svadbou sa vám stala nešťastná nehoda. Môžete nám priblížiť, čo sa vám prihodilo?

Zuzana: V jednu sobotu manžel spolu so svokrom a susedom pracovali na našej stavbe domu. Váhala som, či prísť alebo nie, ale nakoniec som im doniesla obed. Najedli sa a pokračovali ďalej v práci. Práve murovali, manžel ma zavolal k sebe na lešenie. Asi 5 minút na to sa nám pod nohami prelomila doska a materiál s tehlami sa nám prepadol pod nohami, zavalilo nás to. Chcela som ho zachytiť, ale boli to sekundy, ktoré človek neovplyvní. Obaja sme sa zranili. Ja som mala na jednej nohe rozrezané prsty, a keďže som spadla na chrbát, mala som problém aj s lopatkou. Dokonca som si poranila aj hlavu. Manžel mal tehlami zavalenú nohu. Veľmi kričal, priam reval. Snažila som sa mu pomôcť a všetko z neho odhádzať. Bolo mi v tej chvíli jedno, či mi niečo je, či mám krvavé ruky a pod. V tej chvíli človek nerozmýšľa nad sebou. Ale to by urobil každý. Každý, kto má srdce.

Viete, čo bolo na tom všetkom najkrajšie? Aj keď sme boli obaja  „dochrámaní“, Ľubko ešte kričal otcovi, nech dá podo mňa polystyrén, aby som neprechladla. Vlastne obaja sme upokojovali ľudí okolo. Svokor si to dodnes vyčíta, že sme tam v ten deň boli. Počas toho, ako plakal, som ho chytila za ruku a povedala: „Tato, kľud, dobre bude. Sme živí, dýchame a za týždeň bude svadba." Nechápal, ako to obaja berieme s nadhľadom a humorom. Ľubka si v nemocnici nechali tri dni.

 

Aké boli vaše prvotné myšlienky v nemocnici?

Zuzana: Prvé, čo mi napadlo, bolo, že mi budú šiť prsty na nohách a ošetrovať nohu, z ktorej mi tiekla krv. Každý sme šli na iné miesto a ja som sa bála, čo s ním bude. Ešteže tam boli úžasní lekári a sestričky, ktorí stáli po celý čas pri nás.

Ľubomír: Spomenul som si hneď na Zuzkinu bolesť. Ale tá po oslobodení nohy spod tehál ustúpila a hneď ako som sa trošku spamätal, začal som sa zaujímať o to, ako na tom je. Paradoxom bolo, že skôr sme upokojovali my ľudí okolo nás.

 

Napadlo vám v niektorom momente svadbu zrušiť?

Zuzana: Nie, absolútne sme nad tým ani nerozmýšľali. Skôr nás trápilo to, či Ľubka stihnú pustiť do svadby domov z nemocnice.

Ľubomír: Môj prvý pohľad po páde smeroval na ňu. Nohu v členku mala otočenú o 90°. Prvá veta môjho otca so slzami v očiach bola: „Čo teraz so svadbou?“. Ja som mu s pokojom angličana odpovedal. " Čo aká svadba? Normálne sa v sobotu žením.“  Ani na sekundu mi nenapadlo, aby sme svadbu presunuli, nedajbože zrušili kvôli zlomenej nohe. Stačili nám posledný mesiac neustále zmeny opatrení a počtu ľudí na svadbe.

 

 

Ako vám to skomplikovalo prípravy?

Zuzana: Najväčšou komplikáciou bolo, že sme obaja nemohli šoférovať. Všade sme museli chodiť so šoférom (ako nejaké známe celebrity). Všetko nám trvalo dlhšie ako obvykle. Malo to však aj svoje výhody. My dvaja sme sedeli a ostatní okolo nás pracovali za nás. Musím povedať, že na takéto obskakovanie by som si veľmi rýchlo zvykla.

Ľubomír:  Najhoršie bolo, že som nevedel, kedy pôjdem domov z nemocnice. Veľa vecí sme museli ešte doladiť. No tým, že sme zostali obaja „nešoféri“,  potrebovali sme stále niekoho pri sebe. Plus povinnosti navyše ako kontrola na ortopédii a riešenie PNky v práci. Za toto všetko som veľmi vďačný môjmu otcovi, ktorý nám bol nonstop k dispozícii a všade nás vozil a pomohol nám všetko vybaviť. Dokonca zabezpečil aj krajčírku, ktorá mi upravila nohavice tak, aby som si ich mohol navliecť cez sadru a nebolo ju vidieť a Zuzke zohnal neskutočne pohodlnú obuv na svadbu (kroksy).

 

Akými úskaliami ste museli prejsť až k samotnému svadobnému dňu?

Zuzana: Jedinou prekážkou boli pre nás v momentálnej situácii asi opatrenia. Príčinou zrušenia svadby by bola len skutočnosť, že nemôžeme mať svoju rodinu v tento deň pri sebe. Báli sme sa hlavne toho. Trápilo nás to viac ako zlomená noha.

 

 

Ako sa vám v súvislosti so zdravotnými ťažkosťami zmenili svadobné plány?

Zuzana: Všetko sme si chceli vybaviť sami. Čiže, všetok náš predsvadobný stres padol na iných ľudí. Nebrali sme to však ako obmedzenie, skôr ako výhodu.

Ľubomír: Svadobné plány nám to až tak nezmenilo. Aj napriek tomu, čo sa stalo týždeň pred svadbou, všetko dopadlo skvele. Obávali sme sa fotenia - celé dva dni pred svadbou, dokonca aj vo svadobný deň ráno pršalo. Priam lialo. Stále sme rozmýšľali, ako sa budem fotiť so sadrou na mieste, ktoré sme mali pripravené. 15 minút pred fotením sme vlastne ešte nevedeli, kam sa teda ideme fotiť. Až ktosi vo dverách pri odchode na fotenie zakričal, že v meste pri fontáne. Je tam pekné prostredie a tak som rýchlo volal Zuzke, kde sa stretneme. Fotenie dopadlo lepšie, než sme si predstavovali. Užili sme si ho a nasmiali sa. Lepšie rekvizity ako barle človek na fotenie nezoženie. Svoju manželku som cez sálu previezol na vozíku za pomoci svokra a prvý tanec sme dali na štýl „medveďku daj labku“.

 

 

Čo bolo v samotný svadobný deň v rámci vašich zdravotných znevýhodnení najnáročnejšie?

Zuzana: Pre mňa ako ženu bolo najhoršie ísť v tých obrovských šatách na WC. Dosť to majú náročné nevesty so zdravými nohami. Samozrejme, nastupovanie do auta, obstáť v kostole a zvyknúť si chodiť všade s barlami.

Ľubomír: Pre mňa bolo dosť náročné sa vôbec obliecť a obuť si topánky. Nakoniec som sa na to vykašlal a obul som si len jednu. Veľký strach som mal aj z prechodu z vonku na dlažbu vo vnútri, keďže všade bolo mokro, na dlažbe sa mi vždy barle rozleteli. Všetko bolo komplikovanejšie: presun, nastupovanie, vystupovanie z auta, nejaký ten tanec (aj keď sa to tomu nepodobalo). Všetko sa to ale dalo zvládnuť pri pohľade na celú vysmiatu rodinu a hlavne na Zuzku v bielych šatách.

 

 

Sršíte obrovským entuziazmom a energiou. Ste príkladom pre mnohých, ktorí to hneď vzdajú a radšej svadbu preložia, či prinajhoršom, zrušia. Vás oboch nezlomila ani náročná situácia. Je tou najväčšou silou práve vaša láska?

Zuzana: V piesni sa počas prvého novomanželského tanca spievalo: „Láska, kým si tu, tvoríš planétu“. Samozrejme, že v našom živote hrá rolu láska, ale taktiež je nutné robiť kompromisy, zdieľať vzájomné názory a spoločne komunikovať. Netreba sa hneď vzdávať, keď všetko nie je podľa našich predstáv. Je dôležité všímať si aj to pozitívne. V našom prípade to boli napríklad barle. Áno, barle. Pre niekoho záťaž, u nás vynikajúca rekvizita pri fotení. Ženy mali vysoké topánky, z ktorých ich boleli nohy, ja som mala úžasne kroksy, v ktorých som mohla byť od rána do večera. (smiech) Viem, že sú to iba detaily, ale treba sa tešiť z každej maličkosti a hlavne z každého dňa. Hovorí sa, že najkrajší deň je pre mňa ten, keď sa ráno zobudím a môžem dýchať.

 

Ako ste si užili svadbu? Nebolo to pre vás vyčerpávajúce?

Zuzana: Svadbu som si užila na 100%, hoci sa nedá všetko naplánovať od A po Z. Mali sme určitú predstavu, ale keďže sme spontánni ľudia, nechali sme to všetko plynúť. A hoci sme nemohli robiť veci naplno, snaha sa cení viac ako nesplnený skutok. Vyčerpanosť určite bola, ale až ráno, keď sme  zaľahli do postele.

Ľubomír: Ja som si taktiež svadbu užil naplno. A vyčerpávajúce? Keď som bol vyčerpaný, sadol som si na vozík a nechal sa tlačiť. Doslova si na parkete so mnou všetci robili, čo chceli.

 

 

Viacerí by v takomto prípade bezpochyby zaváhali a svadbu radšej preložili na lepšie obdobie. Život je však plný neuveriteľných zvratov. Vy ste túto situáciu prijali s nadhľadom a humorom. Čo by ste odkázali iným, ktorí sa možno nachádzajú v obdobnej situácii?

Zuzana: Hm... Odkázať im niečo? V prvom rade asi nemyslieť len na seba. V druhom rade, je to VÁŠ VEĽKÝ DEŇ a pokaziť si to len preto, že nebudete môcť naplno tancovať, má pršať alebo máte škaredú pleť, to nie je dôvod na zrušenie svadby. Netreba sa nad takými vecami ani zamýšľať. Vždy sa niečo deje pre niečo. A ak sa stane niekedy niekomu podobná situácia ako nám (čo dúfam, že nie), tak neváhajte a vezmite sa. Nezamýšľajte sa nad tým, či máte zlomené nohy, či nemáte všetko nachystané, či bude dosť alkoholu alebo či to všetko zvládnete. Myslím si, že sú oveľa väčšie hodnoty, ako riešiť veci naokolo. Všetko je to v človeku.

 

Ako tvrdíš, v živote sa väčšinou nedejú veci presne tak, ako chceme. Všetko prichádza tak, ako má. Ako to vnímate vy?

Zuzana: Áno, vždy sa niečo deje pre niečo. Sme toho dôkazom. Dovolím si spomenúť jednu príhodu s pánom farárom. Bol veľmi nadšený, keď sme mu povedali, že spolu ešte nebývame. Na druhej strane, keď sa ale dozvedel, že nebudeme spolu bývať ani po svadbe, nejako sa mu to nepozdávalo. A keďže sme teraz po svadbe dennodenne spolu (sme na PN), vnímam to ako znamenie.

 

 

Aký najsilnejší moment ste si z vašej svadby odniesli?

Zuzana: Najsilnejší moment? Tým bolo pre mňa jednoznačne vymieňanie prsteňov. Keď som opakovala slová manželského sľubu, dívala sa mu do očí a videla neskutočnú iskru, utvrdila som sa v tom, že to je ten pravý. To je ten človek, s ktorým chcem zostarnúť.

Ľubomír: Prežil som viac silných momentov. Napríklad na fotení, keď som vedel, že už za mnou stojí a počul som ju rozprávať, ale stále som ju nevidel. A potom som ju zbadal. Ďalší a asi najsilnejší moment bol v kostole, keď som na ňu čakal pred oltárom a začala hrať hudba a Zuzka kráčala s otcom ku mne. Prišlo mi to ako večnosť (asi preto že krívala). Myslel som si, že také silné to môže byť len vo filme a neveril by som, že to so mnou ako s chlapom takto zamáva. Pozrel som na ňu a už sa mi tlačili slzy do očí. Je to fakt neopísateľný pocit.

 

Ďakujeme Zuzke a Ľubomírovi za rozhovor. Sú dôkazom, že tá pravá láska je tu v dobrom aj v zlom.