Rozhovor s etnogoličkou Katarínou Nádaskou: Ako vyzerajú odobierky na Slovensku?

Odkiaľ a z akého obdobia pochádza zvyk – svadobná odobierka?

„Odobierky sa stali súčasťou svadobného obradu pravdepodobne ešte v slovanskom prostredí, keď sa svadba nazývala rukoviny. Po prijatí kresťanstva bol cirkevný sobáš sviatosťou, odobierka je pozostatok verejného súhlasu oboch rodín s uzavretím manželstva.“

Čo je jej hlavným zmyslom?

„Odprosiť rodičov a poďakovať za výchovu, zároveň poprosiť o rodičovské požehnanie pre ženícha a nevestu.

Svadba mala i v minulosti pre ľudí veľký význam..

„Na Slovensku, takisto ako v ďalších krajinách nášho civilizačného okruhu, mala svadba ako východisko vzniku novej rodiny, novej spoločenskej a hospodárskej jednotky mimoriadny význam. Svedčí o tom aj množstvo prejavov ľudovej kultúry sústredených okolo jej prípravy a uskutočnenia. Je pozoruhodné, že nejeden z nich žije dodnes, a to aj v prostrediach, ktoré už dávno stratili kontakt s tradičnou kultúrou.“

Ako to bolo so svadbou už v minulosti?

„Svadba na slovenskej dedine sa pripravovala celé mesiace dopredu. Rodina musela mať na pamäti veľa detailov, na ktoré sa nesmelo zabudnúť, ak celý rituál mal vyznieť tak, ako mal, teda nielen podľa predstáv ženícha a nevesty, ale aj podľa očakávaní dedinského spoločenstva s ohľadom na postavenie rodiny. „Vystrojiť“ svadbu dcére bolo skrátka potrebné, aby to upevnilo prestíž rodiny (netreba vari pripomínať, že povestné jazyky dedinských ženičiek si aj tak našli na každej svadbe čosi, o čom sa mohli baviť celé týždne). Na svadbu sa pripravovalo všetko tak, aby sa svadobčanom mohlo poskytnúť to najlepšie, čo bola rodina schopná zabezpečiť – od pokrmov a nápojov až po zážitky. Lebo práve zážitky spojené so spevom, hudbou, tancom a typickými rituálmi robili svadbu svadbou (hoci platí aj to známe prirovnanie, že sa ktosi najedol ako na svadbe...).“

Svadba je teda sama o sebe nesmierne bohatá na zvyky a tradície...

„Ľudová svadba je na Slovensku tak, ako sa tradovala z generácie na generáciu a ako ju dodnes poznáme vďaka úsiliu etnológov a folkloristov, veľmi bohatá na zvyky a obrady, ale aj veľmi rôznorodá. Platí, že každý kraj, každá národopisná oblasť Slovenska má svoje tradičné chápanie priebehu nielen samej svadby, ale aj celkovej prípravy na ňu, počínajúc vohľadmi, v dnešnom jazyku „chodenia spolu“ budúceho mladého páru. Dosť rozdielov jestvovalo aj podľa konfesie – na svadbe v evanjelickej rodine odznievalo napríklad oveľa viac a oveľa dlhších vinšov, príhovorov a zdravíc s bohatými biblickými odkazmi než v katolíckej.“

Svadbou sa teda výrazne menil status ženy.

„Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo navonok vyjadroval úkon čepčenia. Stávala sa z nej vydatá žena, zmenilo sa napríklad jej miesto, kde stávala v kostole. Svadba znamenala zblíženie dvoch predtým cudzích rodín na úroveň takmer pokrvného príbuzenstva, čo v každodennom chode života znamenalo, že pokladali za svoju povinnosť pomáhať si. Ak sa po svadbe čokoľvek v rodine vyskytlo, bolo zvykom hľadať pomoc nie u „cudzích“, ale najskôr u „rodiny“ – u svatovcov či švagrovcov. V svadobnom akte pri odobierke mládenec a dievka verejne vyjadrili hlbokú úctu a vďaku svojim rodičom, čo utvrdzovalo vnútorné citové vzťahy v rodine. Svadba bol napokon aj právny akt, ktorý v zásade upravoval spolunažívanie partnerov, otázky dedičstva a postavenie ženy v prípade smrti muža a naopak.“

Kam siaha história svadobných odobierok na území Slovenska?

„Popredný slovenský vedec profesor Ján Komorovský zatiaľ neprekonaným spôsobom prispel k poznávaniu najstarších svadobných tradícií v slovanskom svete. Z jeho diela Tradičná svadba u Slovanov sa okrem iného dozvedáme, že už vtedy to bol veľmi dôležitý akt dohody a rodinného zblíženia dvoch rodín. V predkresťanskom období u Slovanov bola medzi Slovanmi pomerne bežná polygamia, pravdaže len vtedy, ak bol muž schopný hmotne zabezpečiť svoje manželky a deti. Pretrvávala zrejme dlho, lebo ešte roku 873 pápež upozorňuje veľkomoravské knieža Koceľa, že mnohoženstvo je „ohavná neresť“, ktorá sa zachovala z pohanských čias. Vernosť sa u Slovanov vysoko cenila – ako verné ženy a manželky spomína v 8. storočí kronikár Mauricius Strategikon. Slovania poznali aj „zasnúbenia v kolíske“ alebo sobáše detí. O výbere partnera pre dieťa, a nielen o tom, rozhodovala matka rodiny. Súviselo to práve s postavením ženy – už vtedy zrejme platilo, že muž je síce hlava rodiny, ale žena je jej krk, a ten tou hlavou otáča...“

Takže dôležití boli rodičia, ktorí uzavreli dohodu.

„Ak rodičia mladých súhlasili so sobášom, rodiny uzavreli dohodu. Ak sa to nepodarilo, mohlo sa stať, že sobáš sa dosiahne mimoriadnym spôsobom, napríklad únosom dievčaťa. Mohlo sa to odohrať ako skutočný únos, teda ukradnutie dievčaťa bez jeho súhlasu a proti vôli jeho rodiny, ale aj tak, že mládenec si odviedol dievku s jej súhlasom, keď mu ju jej rodičia odmietli dať. A napokon to mohol byť fingovaný únos, ktorý sa uskutočnil po vzájomnej dohode medzi rodičmi nevesty a ženícha.“

Zvyk odobierky v súčasnej dobe takpovediac neprekvitá, ale prežíva. Prečo?

„Pri civilných sobášoch sa už nebazíruje na dodržaní tohto zvyku.“

Išlo o pôvodne kresťanskú, resp. katolícku tradíciu. V súčasnosti majú odobierku aj bežní snúbenci, ktorí nemajú svadbu v kostole. Je to už bežné v takomto ponímaní?

„Svadba bola zložitý a bohatý komplex rituálov a zvykov s vysokým stupňom obradnosti, keďže šlo o dôležitú fázu prechodu z jedného spoločenského stavu do druhého. Bol to teda prechodový rituál. Môžeme si v ňom všimnúť tri okruhy: oddelenia (od slobodných mládencov a dievok), prechodu (svadobný obrad) a opätovného začlenenia (do novej rodiny a do skupiny ženatých a vydatých). V kostole sa uskutočnil cirkevný obrad uzavretia manželstva, ale svadba mala aj svoju ľudovú podobu. Jej východiskom bol v podstate dialóg a dohoda dvoch rodín. Rodiny vystupovali prostredníctvom svojich zástupcov, možno ich nazvať svadobnými hodnostármi, ktorí určovali celý priebeh svadby. Ak niekomu zverili funkciu svadobného hodnostára, bol to prejav spoločenského uznania.

Bývalo to tak, že krstný otec každého z mladomanželov vystupoval ako starejší, starosta. Starejší organizovali svadobnú hostinu a boli svedkami pri cirkevnom obrade. Úlohou starejšej, svatky, širokej, teda krstnej matky nevesty, bolo sprevádzať a ochraňovať nevestu celý čas svadby, pomáhať jej pri obradných úkonoch (skladanie venca, čepčenie).

Svadobné veselie sa konalo po cirkevnom obrade v dome nevestiných rodičov, alebo zároveň aj v rodičovskom dome ženícha.“

Zvyky a tradície uchovávajú ľudia, z pokolenia na pokolenie. Žije tento zvyk najmä vďaka dedinám, kde sa zvyky tradujú omnoho viac než v mestách?

„Odobierka patrí k časti svadobných zvykov, ktoré sa konajú ešte pred samotným sobášom. Je to zvyk, ktorý sa uskutočňuje obyčajne v dome nevesty, kde sú prítomní rodičia mladého páru a aj nevesta so ženíchom. Odobierka môže prebiehať pred širšou verejnosťou svadobných hostí alebo v intímnejšom prostredí užšej rodiny. Ide o zvyk, ktorý sa dodržiava rovnako v mestách i na vidieku.“

Ako štandardne vyzerá klasická svadobná odobierka?

„Odobierka od rodičov bol zvyčajne veľmi dojímavý obrad. Nie všade sa však odohrávala len pred sobášom, niekde boli aj súčasťou odchodu nevesty do ženíchovho domu. Odobierkové texty mohli mať veršovanú podobu. Bývali dlhšie, najmä tam, kde žili evanjelici. Prednášal ju najčastejšie starejší a snúbenci po ňom opakovali.

Jedna z najznámejších odobierkových piesní má viacero krajových variantov. Okrem vari najpopulárnejšieho, ktorý sa začína beťárskym veršom „Čo to za veselie, keď oblôčke celie, pálenku vypime, oblôčke vybime..., spievala sa aj táto dlhšia verzia.

Pomaly ma veďte, hej, hore tou dedinou,

nech sa odoberiem, od svojich susedov.

Pozri sa ty Hanka, hej, tu hore na klinček,

kde si si vešala, svoj zelený venček.

Zbohom ostávajte, hej dobre sa tu majte,

na svoju Aničku v dobrom spomínajte.

Otec môj drahý aj vy drahá mať,

prichodí sa mi od vás odberať.

Ďakujem vám za všetko, čo ste mi od malička dali,

že ste ma radi mali a s láskou vychovali.

Kamarátky moje, vám tu zanechávam,

všetko, čo som tak rada mala.

Lavičku na dvore, kde som sedávala,

aj chodník k vode, kadiaľ som húsky hnala.

So srdca ľutujem každý svoj skutok,

ktorým som Vám spôsobila zármutok.

Svoje odpustenie mi na cestu dajte

a v dobrom na mňa spomínajte.

Zbohom ostávajte, hej mamičkine prahy,

čo vám prekráčali, moje biele nohy.

Nikoho mi nežaľ, hej len mojej matere,

ktože jej na starosť, košieľku operie.

S vami sa otec môj, hej, s vami rozlučujem,

za vašu láskavosť, pekne vám ďakujem.

Zhrňme si to teda, odobierka je najmä poďakovaním...

„Pri odobierke sa nevesta a ženích poďakovali rodičom za výchovu a poprosili ich o odpustenie a prosili o požehnania na spoločnej ceste životom. Rodičia dali mladým požehnanie krížikom na čelo. Ženíchov krstný otec mu dal prsteň, aby jeho láska k neveste nemala konca, tak ako je to pri prsteni, krstný otec nevesty mu dal pierko s rozmarínom a pripomenul ženíchovi, aby mu nevesta voňala tak ako rozmarín. Nevesta pripla pierko ženíchovi a za spevu sa odobrali do kostola.“

Čo je potrebné si vopred prichystať?

„Kedysi fungovali ustálené formy odprosenia rodičov a žiadosť o požehnanie rodičov snúbencom. Dnes je možné odobierku, poďakovanie rodičom a ich odprosenie napísať si vlastnými slovami, čo býva často veľmi emotívne. Rovnako tak je to pri požehnaní rodičov snúbencom.“

Úvod odobierky býva ladený zábavou v podobe ponuky rôznych neviest, ktoré postupne predstupujú pred dvere domu ako potencionálne nevesty. Kreativite sa v tomto príklade medze nekladú?

„Hľadanie pravej nevesty sa kedysi nespájalo s odobierkou. Išlo o žartovnú hru pred samotným sobášom – resp. odchodom na sobáš, niekde to bola hra až po sobáši.

Kto by mal byť odoberajúcim? Má ženích nechať celú odobierku na ňom?

„Kedysi odobierku viedol starejší ten to často robí stále, pokiaľ sa táto funkcia na svadbe vyskytuje.“

Ženích prichádza do domu nevestiných rodičov, kde si nevestu vypýta sám, prípadne v zastúpení. Je tento výber slobodný?

„Tento úkon sa robí ešte pred svadbou – volal sa vohľady – vtedy prišiel buď mládenec s rodičmi alebo s krstným otcom vypýtať si dievčinu za svoju ženu.“

Kto by ho mohol eventuálne zastúpiť?

„Pri vohľadoch nemusel byť ženích, mohol ho nahradiť jeho krstný otec, prípadne iná poverená osoba, napr. družba.“

Čo nasleduje, ak mu rodičia dajú súhlas?

„Potom sa obyčajne na druhý deň stretli ženíchova i nevestina rodina u nevesty, vymenili si mladí, ale i rodiny darčeky a dohodli sa na zásnubách a predbežne aj o čase svadby.“

Pokračuje aj žiadosťou o odpustenie hriechov. Kto by mal tento „prejav“ pripraviť a predčítavať?

„Je zachovaných množstvo odobierok, ktorými sa je možné inšpirovať.“

Kto by mal byť prítomný na odobierke?

„Podstatní sú rodičia ženícha a nevesty a mladí.“

Prečo by sa podľa vás mladí mali rozhodnúť pre túto tradíciu?

„Je to pekná tradícia a dobrý štart do nového života.“

Zuzana Wagnerová

Rozhovor poskytla etnologička PhDr. Katarína Nadaská, PhD.

https://www.martinus.sk/456457-slovensky-rok/kniha
https://www.instagram.com/lkstudio_lkstudio/
https://www.mlynuanastazie.sk/
https://www.instagram.com/starejsimartin/
https://www.youtube.com/@lkstudioslovakia
https://www.youtube.com/watch?v=VyygY9pzIbc&t=95s&ab_channel=LKstudio
https://www.instagram.com/starejsimartin/
https://www.youtube.com/watch?v=BMVGP7KOILU&t=2s&ab_channel=LKstudio